Abilympiáda 2014

Uplynulo už niekoľko dní od ukončenia XII. ročníka celoslovenskej abilympiády a mne v hlave stále víria myšlienky a premietajú sa zážitky nielen z tejto, ale i zo všetkých predchádzajúcich abilympiád. Ak máte záujem, rada sa s vami o ne podelím.

XII. ročník slovenskej abilympiády bol zvlášť významný, veď je to presne 20 rokov, čo píšeme históriu abilympiád na Slovensku. Do roku 1994 sa konali abilympiády spoločne s ČR. Vždy mi je ľúto, keď si uvedomím, že mne tie prvé dva ročníky chýbajú – prvý z nevedomosti a ten druhý zo strachu, že nedokážem to čo iní. Ale od tretieho ročníka v roku 1996 som nevynechala ani jediný slovenský alebo medzinárodný ročník abilympiády. Nebudem vypisovať počet diplomov či medailí, ktoré som získala, a aj zoznam všetkých kamarátov z každého kúta našej republiky by zabral niekoľko strán. Ako počas každého ročníka tak aj teraz som s napätím očakávala, koľkí z nich prídu, ako sa majú, či pribudne niekto nový. Nebola som v tom sama.

Už 10. októbra v popoludňajších hodinách ožil vestibul hotela SOREA REGIA prvými účastníkmi a vzápätí mikrobus privážal zo stanice ďalších. To bolo vítania, radosti!

Tešili sme sa zo spoločných stretnutí, ale aj z nádherných, vyhovujúcich priestorov, v ktorých sa tohtoročná abilympiáda konala.

Sobota 11. októbra bol súťažným dňom. Pocity súťažiaceho dôverne poznám. Teraz som mala už druhý rok tú česť pôsobiť v úlohe rozhodcu. Viem, čo mi kedysi pri súťaži chýbalo, čo by som bola privítala, a tak som sa snažila vypracovať predlohy – návody na pletenie a háčkovanie čo najstarostlivejšie, aby boli zrozumiteľné všetkým. Tento rok dali organizátori po prvý raz na web všetky propozície už mesiac pred súťažou. Čo by som ja za túto možnosť bola dala, keby som sa bola mohla dopredu zoznámiť so súťažnou úlohou, natrénovať si to!

Trochu som sa obávala, či nemajú súťažiaci ťažkú úlohu, ale keď som tú prácu zvládla ja, ktorej chýba pri práci zrak, a mám aj postihnuté ruky, tak by to mal dokázať každý. Navyše, tento ročník bol postupovým na IA vo Francúzsku, tak aj úloha musí byť náročnejšia.

Keď prišla za mnou pred odchodom jedna súťažiaca a ďakovala mi za rady i inšpiráciu, že sieťku na vlasy, ktorá bola súťažnou úlohou, uháčkuje svojim vnučkám ako darčeky, tak ma to veľmi potešilo, dodalo síl a už zas budem vymýšľať niečo nové.

Počas troch súťažných hodín súťažiace ticho pracovali a spolurozhodujúce kolegynky ich pozorným zrakom sledovali. A ja, aj keď som neopustila súťažné stanovište, v duchu som zablúdila o dosť rokov dozadu a porovnávala jednotlivé súťaže.

Podmienky, v akých sa súťažilo na tomto ročníku, sa vôbec nedajú porovnávať s tými kedysi. Podmienky neboli vždy ideálne. Aj keď si spomeniem napr. na IA v Prahe, tam sme sedeli okolo stolov viacerí – a ten hluk v hale, návštevníci voľne prechádzali okolo stolov, vypytovali sa, veľmi vyrušovali. V Indii už nemala verejnosť prístup k súťažiacim, pozorovať mohli iba spoza zábran, ale zato okolo stolov sme boli dosť natlačení, občas sa nám zrazili ihlice alebo vedľa sediaca súťažiaca mi stále brala moju predlohu. Keď porovnám neskôr IA v Japonsku a v Južnej Kórei, kde už boli súťažné úlohy omnoho náročnejšie, ale súťažné stanovištia vyhovujúce, tak s hrdosťou môžem konštatovať, že naše tohtoročné slovenské podmienky sa im úplne vyrovnali. Nemuseli by sme sa hanbiť, ani keby sme organizovali medzinárodnú abilympiádu. Ale to je už o inom.

Nikto z nás si asi nedokáže predstaviť, koľko úsilia stojí organizátorov zabezpečiť takéto podujatie, aby každému vyhovovala strava, ubytovanie, zabezpečiť súťaže, večerné kultúrne programy a desiatky či stovky rôznych „maličkostí“. Vždy sú k dispozícii ochotní dobrovoľníci a spoľahlivý tím spolupracovníkov zo SAA a IMA. Predseda SAA Aurel Bitter môže byť hrdý na „svojich ľudí“. Každý vedel, čo je jeho povinnosťou pred abilympiádou, počas jej trvania a aj pri odchode súťažiacich z abilympiády. Všetkým patrí veľké ĎAKUJEM.

Poďakovanie patrí aj sponzorom, hlavne spoločnostiam Johnson&Johnson a Stredoslovenská energetika. Nebyť ich porozumenia a štedrej pomoci, nemohla by sa ani abilympiáda 2014 konať v takýchto dôstojných a plne vyhovujúcich priestoroch.

Súťažiaci končia svoju prácu. Veľmi sa teším, že ich je tento rok viac než v predchádzajúcich ročníkoch, a to nielen v disciplíne háčkovanie, ale zvýšil sa aj celkový počet súťažiacich. Trápi ma len jedna vec – nejako mi chýbajú mladí ľudia. Veď tým „skalným“ pribudlo už 10, 15 ba i 20 rokov, mnohí už ani nie sú medzi nami. Aj keď sa na abilympiádach súťaží bez obmedzenia veku, je samozrejmé, že účasť na abilympiáde by viac mohla pomôcť tým mladším, perspektívnym, ktorí by boli schopní pracovať.

Kde sú? Veď abilympiáda bola výborne spropagovaná. Cítia sa lepšie v tom virtuálnom svete alebo si neveria, ako som si neverila kedysi ja? Alebo...

Stretávam sa s mnohými postihnutými ľuďmi. Často ich počujem nariekať, sťažovať sa, že o postihnutého sa nikto nezaujíma, že prácu nemajú ani zdraví, tak kto by zamestnal ich? Sťažujú sa, ako sa čo nedá, ale veď práve ABILYMPIÁDA im dáva možnosť dokázať si sebe a ukázať všetkým, čo všetko dokáže človek aj s ťažkým postihnutím.

Nechcela by som nikomu ublížiť touto výčitkou, myslím si, že tí, ktorých sa to týka, si tieto riadky ani neprečítajú. Skôr ich budú čítať tí, ktorí svoj osud už pevne chytili do svojich rúk a zaslúžia si obdiv a poďakovanie. Tým, že dokázali predviesť svoje schopnosti, pomohli nielen sebe, ale aj iným.

XII. ročník celoslovenskej abilympiády skončil. Verím, že na tom XIII. sa opäť stretnem s organizátormi, porotou i súťažiacimi.
Teším sa na všetkých a hlavne na to, že i pri svojich obmedzených možnostiach budem môcť aspoň niečo urobiť pre iných.

Eva Vilímová